O slovenských zboroch, zborovom speve a ich dnešnom postavení na Slovensku. Rozhovor s dirigentom a pedagógom Štefanom Sedlickým.
Pán Sedlický, poďme úplne na začiatok Vašej dirigentskej kariéry. Kedy bol Váš prvý kontakt s hudbou?
Pochádzam v podstate z hudobníckej rodiny, otec bol učiteľom hudby a neskôr sa vypracoval až na docenta na vysokej škole. Viedol zbor na pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici a bol tiež spevákom, tenoristom v Speváckom zbore slovenských učiteľov, kde spieval aj sóla. Môj starší brat študoval husle na konzervatóriu, neskôr hudobnú teóriu na VŠMU a sestra spev na Akadémii umení v Prahe. Jeden brat sa hudbe nevenuje, je inžinierom, ale aj ten krásne spieval a bol výborným tenoristom. Ja som bol najmladší zo súrodencov, a teda už som akosi automaticky išiel na hudbu. Prijali ma na konzervatórium, kde som študoval klavír.
Potom ste pokračovali na vysokej škole.
Áno, dostal som sa na Vysokú školu múzických umení v Bratislave – odbor klavír. No rok som na to štúdium musel čakať, a tak som pôsobil jeden rok v Banskej Bystrici v divadelnom zbore Štátnej opery. Bola to pre mňa veľká skúsenosť, pretože keď som skončil štúdium dirigovania, tak som už vedel ako to v opere vyzerá.
Začali ste študovať klavír, no dnes ste hlavne dirigentom viacerých speváckych zborov. Ako ste sa dostali ku zborovému dirigovaniu?
Študoval som klavír u profesora Miloslava Starostu a asi v treťom ročníku, keď som zistil, že moja nervová sústava nie je úplne uspôsobená na sólové hranie na klavíri (smiech), som začal študovať aj zborové dirigovanie. Najprv u Pavla Procházku a keď som skončil klavír v roku 1990 a ukončil vojenskú službu, tak som si v 94. roku dokončil dirigovanie zboru už u profesora Hradila.
Kedy nastal moment, že ste zistili, že zborové dirigovanie je to, čo chcete robiť?
Už od prvého ročníka konzervatória som bol v Žilinskom miešanom zbore, spieval som v ňom šesť rokov – spieval v ňom môj brat, aj moja sestra. Žilinský miešaný zbor vtedy dirigoval Anton Kállay, pedagóg konzervatória v Žiline. On v tej dobe patril medzi absolútnu špičku zborových dirigentov na Slovensku, aj keď nemal vyštudované dirigovanie – mal vyštudovaný klavír na Janáčkovej akadémii v Brne. Bol výborný muzikant a vedel neskutočne zapáliť mladých ľudí pre zborový spev. Vedel byť veľmi vtipný. My študenti, čo sme chodili do Žilinského miešaného zboru sme ho doslova „žrali”. Veľmi sa nám páčil spôsob jeho práce a to, že nám približoval silu vokálnej – zborovej hudby. Bolo to úžasné. Keď som ešte študoval na vysokej škole, dostal som v 89. roku ponuku robiť vicedirigenta v Žilinskom miešanom zbore. Neskôr Anton Kállay odišiel do Turecka a počas tohto obdobia som robil so zborom ja a musím priznať, že sa mi to veľmi zapáčilo.
A čo Vaša nervová sústava? Neprekážalo jej to?
Tým, že so zborom cvičíte pravidelne, tak vy zbor naučíte spievať konkrétne skladby. Takže na koncerte už až tak nezáleží na nervovej sústave, pretože aj keď sa tomu dirigentovi niečo prihodí, samozrejme pokiaľ to nie je v nejakom kritickom momente, tak to teleso “ide ďalej“. Ale keď hráte na klavíri alebo inom nástroji a niečo sa stane, tak to je väčší problém, ktorý je počuteľnejší.
Dirigovanie je ako droga – kto ku dirigovaniu pričuchne a zapáči sa mu to,
tak sa veľmi ťažko tejto závislosti zbaví.
Do kontaktu so zborovým spevom ste však neprišli až v Žilinskom zbore. Predpokladám, že ste s ním boli v kontakte už skôr.
Určite. Môj otec Tibor Sedlický dirigoval zbor Mladosť na pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, kde sme istý čas ako rodina bývali na internáte. Otec mával skúšky na tomto internáte, lebo tam bývalo veľa študentov. Takže keď oni skúšali po večeroch, tak som sa bol ako 9-ročný chlapec pozerať na to ako spievajú a už vtedy sa mi to páčilo. Fakt je ale ten, že v tom čase by mi ani nenapadlo, že niekedy budem robiť to, čo robím teraz.
Žilinský miešaný zbor s Vami ostal v podstate dodnes. Stále ste jeho dirigentom.
Áno. So Žilinským zborom to bola pre mňa v tom čase veľká vec. Človek zistí, že ak máte nejaké hudobné predstavy, ktoré je schopné teleso spĺňať tak je to veľmi pôsobivé, ba až fascinujúce. Hovorí sa, že dirigovanie je ako droga a že kto ku nemu pričuchne a zapáči sa mu to, tak sa veľmi ťažko tejto závislosti zbaví. Keď som začal dirigovať Žilinský zbor, učil som na konzervatóriu klavír a ani mi len nenapadlo, že sa budem venovať aj vyučovaniu dirigovania a aktívnemu dirigovaniu v takom rozsahu ako dnes.
Aké je to stáť tam a dirigovať zbor s vedomím, že ste tam kedysi začínali?
Je to príjemné a hlavne v tých začiatkoch to bolo zaujímavé, lebo veľa ľudí ma poznalo ako speváka, vedľa ktorého spievali a zrazu som ich začal dirigovať a umelecky viesť. Žilinský miešaný zbor je v podstate taká moja srdcovka, i keď to nemôžem povedať nahlas, lebo to by sa ostatné moje zbory nahnevali (smiech). Bol to presa len môj prvý zbor, ktorý som dirigoval. Má výhodu oproti ostatným, že z konzervatória prichádzajú práve do tohto zboru aj šikovní študenti. Takže je tam vždy prítomný mladý duch a nie je to len o tej našej už predsa len staršej generácii.
Akú úlohu vo Vašom dirigentskom formovaní zohrával Váš otec Tibor Sedlický, ktorý bol nielen významným dirigentom, ale aj osobnosť, ktorá sa zaslúžila o rozvoj zborového spevu na Slovensku?
Keď som sa rozhodol, že skúsim dirigovanie, tak práve on ma pripravil na talentové skúšky s tým, že ma, ako sa hovorí, naučil “mávať rukami“. Základy taktovacej techniky mi vysvetlil vlastne on a ja z nich doteraz čerpám pri výuke, dokonca mám odložené ako mi ich on nakreslil. Talentové skúšky na VŠMU vtedy prebiehali takým spôsobom, že bol k dispozícií zbor a vy ste mali polhodinu na prípravu skladby, ktorú vám vybrali. Po pol hodine prípravy ste išli pred zbor a mali ste s nimi robiť na výraze, prípadne objaviť chyby a podobne. Môj otec mi vtedy pred skúškami umožnil, že som mohol ísť k speváckemu zboru Hron, ktorý vtedy on dirigoval v Banskej Bystrici, a tak som si mohol vyskúšať prácu s ľuďmi. Vyskúšal som si, či sú speváci schopní ísť podľa môjho gesta a či som schopný vôbec niečo ľuďom odborne povedať. To bola vtedy jeho veľká zásluha a pomoc. Keď som potom študoval a dirigoval zbor, tak mi do umeleckých vecí nezasahoval, skôr mi hodnotne radil s dramaturgiou, hovoril aké zásady by mala mať a podobne.
Ako reagoval, keď ste mu prvýkrát povedali, že by ste sa chceli venovať naplno zborovému dirigovaniu?
Bol určite veľmi rád. Veď ktorý otec nie je rád, keď dieťa ide v jeho šľapajách? Keď som sa v roku 2002 stal dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov, tak bol doslova „v siedmom nebi“, a to hlavne keď bol na nejakom koncerte zboru, keďže aj on tam spieval a poznal veľa spevákov. Preňho bolo veľmi osobné, že jeho syn diriguje práve tento zbor – Spevácky zbor slovenských učiteľov.
Dirigovanie sa prenieslo aj na ďalšiu generáciu – Váš syn Adam diriguje tiež. Vybral si tento smer na základe Vášho vzoru?
Adam chodil na zbor už ako malé dieťa. Moja manželka spievala tiež v Žilinskom miešanom zbore a keďže nebolo večer kde Adama nechať, tak išiel s nami na zbor. Sedel vedľa nej a až do mutácie spieval soprán, neskôr od trinástich rokov po mutácii spieval v basovej skupine. Postupne spieval aj v Cantice, potom aj v Speváckom zbore slovenských učiteľov, čiže vlastne spieval vo všetkých zboroch, ktoré som dirigoval. Je výborným spevákom, ktorý výborne počuje a táto prax mu určite pomáha aj pri jeho súčasnom povolaní operného dirigenta.
Takže výber jeho budúceho povolania bol potom asi prirodzený.
Ja som mu viac menej poradil, aby išiel radšej na orchestrálne dirigovanie. Predsa len je to existenčne zaujímavejšie. Zboroví dirigenti na Slovensku nie sú ešte stále braní ako rovnocenní partneri k tým orchestrálnym. Vždy sa naša práca spája viac s tým amatérskym spevom a sme bohužiaľ v tom akomsi profesno-spoločenskom rebríčku nižšie ako orchestrálni dirigenti. Ale veľmi ma teší, že Adam nezanevrel na zborové dirigovanie a na zborový spev. Dokonca by som povedal, že v tom vidí veľký význam a veľmi dobre sa mu darí aj na poli zborového dirigenta.
Radí sa s Vami o dramaturgii alebo o tom ako čo dirigovať?
Radí sa o dramaturgii, ale o tom ako dirigovať nie. Dokonca by som povedal, že o dirigovaní sa s ním skôr radím ja, lebo v poslednej dobe častejšie spolupracujem aj s orchestrami, a predsa len to orchestrálne dirigovanie je v niečom odlišné od toho zborového. Takže pokiaľ mám pred nejakým významným koncertom a nejakú náročnejšiu skladbu, tak veľmi rád za ním prídem a spýtam sa ho ako by niektoré pre mňa nejednoznačné miesta dirigoval on – orchestrálny dirigent.
Stáva sa, že sa nezhodnete na tom ako by ste skladbu dirigovali?
To asi nie. Adam ešte donedávna spieval v mojich zboroch aj teraz, ak môže, tak si príde niekedy zaspievať, ale nikdy sa mi nestalo, že by s niečím nesúhlasil. Ja si dokonca myslím, že my sme dosť podobné povahy, čiže aj podobne cítime hudbu – sme výbušnejšie typy a temperamentnejší, a preto podľa môjho názoru aj veľmi podobne pracujeme s telesom.
Vrátim sa ešte k Vášmu otcovi. Pre zborový spev na Slovensku toho urobil veľmi veľa. Ako s odstupom času vnímate jeho prácu?
Myslím si, že jeho odchodom už nemáme na Slovensku človeka, ktorý by mapoval zborový spev tak ako ho mapoval on. On chodil na všetky aktivity Národného osvetového centra, či už Mládež spieva alebo iná súťaž, festival a občas bol aj v porote. Chodil na tieto akcie a vždy o tom napísal článok do takého alebo onakého časopisu. Samozrejme v tej dobe bolo viac časopisov, ktoré sa venovali vážnej hudbe a hlavne, ktoré sa venovali aj zborovému spevu. U nás máme aktuálne veľký problém s možnosťou propagovania zborového spevu v médiách. Média o to bohužiaľ nemajú záujem. Čiže toto bola otcova veľká zásluha, lebo jeho odchodom toto nikto nerobí. Nikto. Keď máme festival alebo koncert, o ktorom chceme, aby sa napísalo, musíme osloviť nejakého človeka, aby prišiel a niečo o tom napísal. Nie je to také ako keď tu bol otec, že sledoval všetky aktivity a život amatérskeho zborového spevu. Jednoducho on vedel o každom zbore, on vedel o každom dirigentovi, osobne poznal týchto ľudí a vedel ich niekedy aj veľmi trefne skritizovať. Dokonca niekedy až tak, že bol dosť nepríjemný – nebral si servítku pred ústa. Ale myslím si, že vo vysokej miere plnil funkciu propagácie zborového spevu. A ja čím som starší, tak tým viac by som chcel, v nadväznosti na jeho prácu, aby sa na poli zborového spevu niečo dialo, aby zbory mali kde spievať a aby sa o nich vedelo.
Mali by sme sa viac zaoberať tým,
aby sme nevychovávali len dirigentov pre profesionálne telesá,
ale aby sme vychovávali dirigentov, ktorí budú robiť s mládežou.
Tu sa dostávame ku téme zborový spev na Slovensku. Hovorili ste, že média o zborový spev nemajú až taký veľký záujem. Čím to podľa vás je?
Ja si myslím, že u nás vôbec nie je povedomie o význame a spoločenskej úlohe zborového spevu, a to povedomie chýba aj v politických, či štátnických kruhoch. Choďte do Čiech, choďte do Poľska, choďte do Maďarska, tam zborový spev má určitú spoločensko-kultúrnu pozíciu. U nás sa stále zborový spev spája skôr so spolkovou činnosťou typu: stretnime sa, zaspievajme si. Pokiaľ si štát neuvedomí, že zborový spev je prospešný, najmä pre deti, že tie cez spevácky zbor vytvárajú určité umelecké a estetické hodnoty, že je tam význam určitej komunity a nebude to podporovať, tak bohužiaľ celý zborový spev na Slovensku bude len o pár ľuďoch alebo o pár inštitúciách, ktoré to budú zachraňovať a hasiť súčasný nelichotivý stav.
Sme v časoch pandémie, ktorá kultúru veľmi zasiahla a obmedzila, spevácke zbory nevynímajúc. Ako vnímate dopad pandémie na zbory na Slovensku? Bude pre zbory možné vrátiť sa aspoň do pôvodného stavu?
Nechcem sa k tejto otázke vyjadrovať. Aktuálne môžeme vidieť, že kultúra je na chvoste všetkých záujmov a neprofesionálna kultúra je na chvoste tohto chvosta.
Čím sa teda líši postavenie zborového spevu na Slovensku od postavenia v zahraničí?
Keď človek ide do Čiech alebo do Poľska, tam je úplne iný systém financovania takýchto umeleckých aktivít typu zborový spev. Vždy keď idem niekam za hranice na festivaly, koncerty alebo medzinárodné súťaže, hovorím si, že s podmienkami aké tu na Slovensku máme, je až obdivuhodné aká je kvalita niektorých zborov u nás. Doprial by som nejakému človeku, či už na Ministerstve kultúry alebo na Ministerstve školstva, nech sa idú pozrieť na Európsku alebo Svetovú olympiádu zborového spevu a nech vidia, ako sú niektoré štáty ochotné investovať do detí, mládeže i do zborového spevu ako takého. Jednoducho má to svoj status. V roku 2017 som bol so zborom z konzervatória v Moskve, kde sme súťažili na jednej hudobnej škole. Bola to asi jedna z najväčších a najznámejších umeleckých škôl v Moskve a len tá škola mala asi sedem zborov. Keď ste videli tie deti v zborovom oblečení – kráčali po chodbe hrdé, že spievajú v zbore a podobne aj tí učitelia. Bol to úplne iný postoj k zborovému spevu ako u nás.
Nie je to spojené aj so slovenskou identitou, ktorá nám Slovákom občas chýba?
Nemyslím si, že je to slovenskou identitou, skôr slovenskou povahou. Je to tým, že Slováci necítia až takú potrebu kultúry ako takej. Mňa udivilo, keď som mal v Čechách väčšie zborové koncerty, že na týchto koncertoch bolo veľa ľudí. Choďte na nejaký čisto zborový koncert na Slovensku – je tam pár ľudí a z tých pár ľudí je polovica rodinných príslušníkov, a to hovorím o kvalitných slovenských zboroch. Ale to všetko súvisí aj s tým, že nemáme dostatok kvalitných detských zborov.
Dala by sa táto situácia nejako zmeniť?
Pred niekoľkými rokmi bol na akadémii jeden profesor z Poľska a hovoril o tom, že štát si u nich jednoducho povedal, že chce podporiť zborový spev v Poľsku. Vyčlenil na to pomerne veľké peniaze s tým, že dbal na to, aby detské zbory viedli profesionáli, aby vznikali skladby, to znamená, aby išli peniaze skladateľom, aby vznikali súčasné poľské veci pre detské zbory, ktoré by ich oslovili. Malo to vraj neskutočný vplyv na vznik nových zborov. Zbory fungovali a množstvo z nich, ktoré vtedy vznikli fungujú dodnes a zbierajú ocenenia a obdiv po celom svete. U nás bol veľký projekt pred neviem koľkými rokmi, ktorý mal spojiť veľké množstvo detí, s tým, že deti budú spievať a že to podporí vznik nových zborov. Ale žiaľ nikde som sa nedočítal, či nejaké zbory aj naozaj vznikli, prípadne či aj stále fungujú a či to nebol len veľký balík peňazí na jednu akciu, ktorá niesla silné znaky komercie. Osobne si myslím, že hlbší a dlhodobejší význam táto akcia nemala. Niekedy mám dojem, že chceme vymýšľať niečo, čo je už dávno vymyslené. Veď tie detské zbory tu boli a fungovali, ale zanikali práve preto, že nemali žiadnu finančnú podporu a bez toho sa to jednoducho nedá robiť. Nedá sa stále robiť na tej báze, že nech to učitelia alebo dirigenti, alebo konkrétny zbor robia na kolene a nech sa stále rodičia na niečo skladajú. Myslím si, že do tohto diania by mal rozhodne vstúpiť štát a nejako podporiť, keď už nie dospelé zbory, tak aspoň detské a mládežnícke telesá.
Príklady ako štát dokáže pracovať so zborovým spevom vidíme v zahraničí. Vo Francúzsku napríklad štát zaviedol pre deti povinný zborový spev na školách, pretože prišli na to, že s postupom technológií deti strácajú sociálne zručnosti.
No jasné! Ja zase spomeniem môjho otca. Otec hovoril, že kedysi to bolo aj na Slovensku tak, že ak učiteľ viedol zbor v škole alebo niekde inde, tak za to dostal automaticky osobný príplatok. Alebo keď s tým zborom získal nejakú cenu na súťaži, tak automaticky išli tomu zboru nejaké dotácie. A toto takto funguje aj v niektorých štátoch, len u nás bohužiaľ nie.
Ako vyzerá štúdium a uplatnenie našich budúcich zborových dirigentov?
Na Slovensku máme dve umelecké školy, kde sa dá študovať zborové dirigovanie – v Bratislave a v Banskej Bystrici. Je úplne preukázateľné na základe výsledkov z rôznych štátnych súťaží, že keď takýto vyštudovaný dirigent robí s deťmi alebo iným zborom, tak výsledky sú veľmi pozitívne a kvalitatívne na podstatne vyššej úrovni v porovnaní s dirigentom amatérom, prípadne absolventom pedagogickej fakulty. Len v praxi narážajú na problém či škola alebo riaditeľ je tomu naklonený a získa peniaze na takéhoto profesionála alebo nie. Je to stále také na vode. Nie je tam systematická podpora zo strany štátu, prípadne krajských, mestských zodpovedných inštitúcií.
Ak nám teda štát nepomôže, zrejme musíme urobiť niečo individuálne. Čo môžeme my ako jednotlivci robiť pre zborový spev?
My sa snažme robiť aspoň to, aby rôzne podporné programy ako je napr. Fond na podporu umenia a iné, ale aj spomínané krajské a mestské inštitúcie na to určené, podporili aspoň nejaké zborové aktivity, festivaly, súťaže a podobne. Ide hlavne o to, aby deti a spevácke zbory mali kde vystupovať, aby mali koncerty, lebo bez nich a bez prezentácie pred publikom, bez ich ohlasu a povzbudenia sa to robiť nedá. Takže kým sa nejakí ľudia neprebudia, tak sa aspoň snažme vytvárať také podmienky, aby mali zbory kde spievať a ak sú na to peniaze, tak im nejako prispieť na chod telesa.
Učíte na vysokej škole i na konzervatóriu. Akí sú súčasní študenti zborového dirigovania?
Niekedy je veľmi ťažké motivovať študentov zborového dirigovania, lebo sami vidia slabú podporu a potrebnú perspektívu tu na Slovensku. Veľakrát je tu otázka, či sa tým vôbec uživia na Slovensku. Ja preto mojím žiakom hovorím: „Neštuduj to preto, že ťa to bude živiť, ale študuj to preto, že ťa to teší a maximálne baví. Že si nevieš predstaviť študovať a robiť niečo iné. Že chceš robiť so zborom, baví ťa to, baví ťa spievať v zbore, baví ťa práca zbormajstra a dirigenta. A pokiaľ budeš na sebe pracovať a budeš dobrý, tak určite nezomrieš od hladu.”
Ako potom správne podnietiť dirigentov a zborových spevákov, aby zotrvali pri zborom speve?
Čo sa týka zboristov, spevákov či už na konzervatóriu alebo na vysokej škole, tak to je predovšetkým v rukách dirigenta, pedagóga – či vie zanietiť týchto mladých ľudí. Lebo aj keď študujú klavír alebo nejaký iný nástroj, zborový spev im určite má čo dať a môže obohatiť v ich hudobnom raste. Ja vždy hovorím, že zborový spev nie je len obyčajný predmetom, je to predovšetkým kolektívna, tímová práca spojená s vytváraním hudby. Je to spievaní, o tvorbe umeleckej hodnoty, o vytváraní a vnímaní hudby ako takej. Možno by sme sa mali na školách viac zaoberať tým, aby sme nevychovávali len dirigentov pre profesionálne telesá, ktorých je na Slovensku žalostne málo, ale aby sme vychovávali aj dirigentov, ktorí budú robiť s mládežou. To znamená, aby vedeli robiť s mladými, aby vedeli robiť s deťmi. Lebo pokiaľ nebudeme mať viac detských zborov, pokiaľ mladí a deti nebudú mať záujem spievať v zbore, tak my potom nebudeme mať ani dospelé zbory a nebudeme mať ani tú pomyselnú špičku, ktorá by mohla konkurovať svetovej úrovni aj interpretáciou náročných súčasných kompozícií.
Vy patríte k jednej generácii dirigentov a po vás príde ďalšia generácia. Budete mať komu odovzdať to svoje pomyselné dirigentské žezlo ďalej?
Ja si myslím, že áno. Aj medzi dnešnými študentmi sú typy, ktoré sú veľmi šikovné, ktoré sú už osobnosti, čiže s týmto nebude problém. Ja sa skôr obávam toho, či dirigenti budú mať koho viesť, koho dirigovať. My dirigenti máme jednu nevýhodu a to takú, že pokiaľ nemáme to teleso, tak nemáme ako prezentovať svoje schopnosti, svoje umenie. Je to niečo ako keby klavirista nemal klavír a pritom má dokázať, že je dobrý.
Poďme teraz hovoriť viac o speváckych zboroch, ktoré dirigujete. Jedným z nich je aj Spevácky zbor slovenských učiteľov (SZSU), ktorý minulý rok oslávil sto rokov od svojho založenia. Čím je toto teleso špecifické?
Hlavne tým, že sú to len chlapi. Je to čisto mužský zbor a mužských zborov na Slovensku je veľmi, naozaj veľmi málo. Neskromne poviem, že Spevácky zbor slovenských učiteľov je určite v tomto čase najväčšie mužské teleso na Slovenku, ktoré ma nesporne svoju umeleckú kvalitu. Myslím, že aj zvuk mužského zboru je veľmi podmaňujúci a vie byť výrazovo silný.
Koľko členov má aktuálne?
Momentálne má SZSU oficiálne približne 52 členov, ale z toho sú niektorí dlhodobejšie pracovne, prípadne rodinne vyťažení, a tak sa nemôžu zúčastňovať na pravidelných skúškach a koncertoch. Ale keď nás je viac ako štyridsať, tak je to vždy dobré. Máme tam veľmi široké vekové rozpätie spevákov – od 20-ročného, cez generáciu tridsať – štyridsať ročných, až po tých najskúsenejších, z ktorých niektorí spievajú v zbore aj niekoľko desaťročí. Väčšina nových spevákov príde do SZSU už z nejakého zboru, takže majú aké-také skúsenosti.
Je ťažké prilákať nových spevákov do tohto zboru?
Zatiaľ ani nie. Tým, že pôsobím aj v iných telesách a čiastočne na dvoch školách v dvoch mestách, tak niektorí muži z týchto zborov majú záujem prísť sa pozrieť do SZSU. Mnohí potom zistia, že sa im táto práca, spievanie v mužskom zbore páči a stanú sa z nich platní členovia, speváci. Samozrejme, že dobrých spevákov, a hlavne chlapov, nikdy nie je dosť, a preto permanentne prijímame nových, mladších spevákov.
Pred pár rokmi média písali o zbore a o Dome SZSU a vyvolali kauzu, v ktorej spochybnili význam domu i zboru. Ako to teraz s odstupom času hodnotíte?
Viete, nejaký úradník si našiel niekde nejaké číslo a zrazu z toho niečo vyvodil. Ale to číslo nebolo len o SZSU, pretože v Domove Speváckeho zboru slovenských učiteľov fungujú až tri umelecké zložky. Samozrejme niečo stojí aj samotná prevádzka Domova. Myslím, že to už prešlo a dúfam, že sa už nikdy nespochybní existencia tohto telesa, lebo fakt je ten, že je to nielen výnimočné teleso s ojedinelou storočnou históriou, ale aj s výsledkami na svetových súťažiach odkiaľ vždy prišlo s tými najvyššími oceneniami, a to v konkurencii z celého sveta. Dúfam, že ani v budúcnosti nikto nepripustí, aby takéto teleso zaniklo. To ako keby niekto povedal nech zanikne Lúčnica alebo že nepotrebujeme Slovenský filharmonický zbor. Hudobnú kultúru potrebujeme a zborový spev je zástupcom hudobnej kultúry, či sa to niekomu páči alebo nie.
Dosiahnutie rovnováhy je pre dirigenta nesmierne dôležitá a ťažká vec.
Jeden z posledných úspechov, ktoré ste mali s týmto zborom bola Olympiáda v roku 2014.
Áno, v Rige a bol to naozaj veľký nielen umelecký zážitok, ale aj z organizácie a fungovania celého svetového podujatia.
Ako vyzerá príprava na súťaž so speváckym zborom takéhoto rázu?
Drvíte, drvíte, drvíte, drvíte (smiech). Jednoducho ako sa hovorí – nič nie je zadarmo. Pokiaľ spevácky zbor pomýšľa na nejaké lepšie umiestnenia, jednoducho sa to nedá bez toho, aby sa speváci nenaučili repertoár spamäti a aby ste do dramaturgie nezaradili súčasné náročné kompozície ideálne z krajiny pôvodu zboru. Bez toho jednoducho nemáte šancu. Teší ma, že na týchto Olympiádach, či to bolo v Rige v roku 2014 s mužmi, alebo s Canticou v Juhoafrickej Republike v roku 2018, či v Gothenburgu v roku 2019 na Európskej olympiáde mali možnosť speváci vidieť a počuť svetovú zborovú špičku. Práve na takýchto podujatiach uvidíte, čo všetko je zborový spev schopný ukázať, čo všetko je ľudský hlas v spojení zboru schopný spraviť a ako dokáže pohnúť srdcom laika. A keď speváci vidia ako sa spieva vo svete a vidia, že aj my – slovenské zbory sme schopní dobre obstáť na takejto silnej súťaži, tak si spoločne uvedomíme, že kde by mohol byť slovenský zborový spev, keby mal porovnateľné podmienky s vyspelými krajinami. Ale robíme čo sa dá.
Dirigujete viaceré zbory v Žiline, v Martine a inde. Nie je to náročné? Predsa len každý z nich si vyžaduje jednotlivý prístup má iné podmienky.
Určite najnáročnejšie je viesť Spevácky zbor slovenských učiteľov. Zbory v Žiline a Martine fungujú takpovediac viac na priateľskejšej báze. Tým nechcem povedať, že v SZSU nie sme priatelia, ale je to tam také oficiálnejšie. Samozrejme ku každému zboru musí dirigent pristupovať inak. Veľmi záleží aj od toho čo je pred vami, aké máte koncerty, či máte súťaž, koncert, či medzinárodný festival. Ten neprofesionálny svet speváckych zborov je o tom, že sa snažíte nájsť rovnováhu medzi umeleckou náročnosťou, prísnosťou a tým, aby to ľudí – spevákov stále bavilo, aby boli ochotní prísť aj na nasledujúcu skúšku, aby si nepovedali po pár skúškach, že ich to nenapĺňa, alebo že dirigent ich stále morduje a stále od nich vyžaduje niečo nesplniteľné. Dosiahnutie takejto rovnováhy je pre dirigenta nesmierne dôležitá a ťažká vec. Preto mojim študentom hovorím, že musia sami spievať v zboroch, aby videli prácu dirigenta pri konkrétnom zbore, aby ho videli ako rieši konkrétne, niekedy aj mimohudobné problémy. Pri štúdiu dirigovania sa len pri klavíri práci s ľuďmi nenaučíte.
So svojimi zbormi často interpretujete súčasné slovenské diela, ktoré vám veľakrát skladatelia robia aj na mieru. Ako je to so súčasnou zborovou tvorbou na Slovensku?
Ja mám šťastie, že poznám mnohých, aj mladých ľudí, ktorí komponujú pre spevácke zbory. Tí mladí mi ukážu nejakú skladbu a keď ma osloví a zapáči sa mi, tak sa ju pokúsim nacvičiť a prezentovať na pódiu. Poznám sa osobne aj s mnohými už renomovanými skladateľmi, či už Pavol Krška, Ľuboš Bernáth, Jevgenij Iršai a samozrejme Peter Špilák, s ktorými veľmi rád spolupracujem a ktorí sú ochotní niekedy poslať mi svoju novú skladbu. Nechcem povedať, že ju robia podľa mojich predstáv, ale občas akceptujú moje jemné pripomienky a sú ochotní spolupracovať na znení alebo na vytváraní takéhoto diela. Je to úžasné a ja som veľmi vďačný za túto možnosť spolupráce. Páči sa mi myšlienka, že každý dirigent by si mal nájsť svojho skladateľa. Toto často rozprávam dirigentom aj detských zborov – pokiaľ máte kolegu na ZUŠ, ktorý vie aspoň trochu komponovať a venuje sa tomu, tak ho oslovte. On vám spraví skladbu na mieru, bude to dobré, nebude to „otrepané”, lebo to nebude nikto iný spievať len vy. Takže tá spolupráca je dôležitá a veľmi prospešná.
Hovoríte, že každý dirigent by mal mať svojho skladateľa, kto je Vašim skladateľom?
V poslednej dobe spolupracujem s Petrom Špilákom a tiež s Tomášom Vrškovým. Je to môj žiak – vyštudovaný dirigent, dirigent speváckeho zboru Kysuca, ktorý robí aj vicedirigenta v Speváckom zbore slovenských učiteľov a zároveň veľmi dobre komponuje. Vďaka tomu, že je spevák, komponuje spevácky veľmi prívetivo a v poslednej dobe ho pomerne často oslovujú aj iní dirigenti, aby im napísal nejaké zaujímavé skladby, prípadne úpravy ľudovej piesne. Teraz napríklad skomponoval pre Žilinský miešaný zbor Dies Irae, ktoré by sme mali, odpremiérovať na jar a v júni ju chcem zaradiť do súťažného programu v Krakowe. Je to veľmi pôsobivá skladba. Keď som začínal ako mladý dirigent, tak som do dramaturgie vyberal hlavne osvedčené skladby typu Bruckner, Monteverdi, Arcadelt a pod. Nechcem povedať, že ich teraz nemám v repertoári, sú to samozrejme špičkoví skladatelia, ale posledných desať – pätnásť rokov ma baví uvádzať moderné, nové skladby niekedy aj menej známych slovenských skladateľov a som rád, že tieto diela veľakrát zanechajú veľmi kladný ohlas. Dokonca majú o ne záujem aj zbory zo zahraničia.
Je niečo, čo Vás v poslednej dobe obzvlášť teší v rámci zborového spevu?
Celkovo ma veľmi teší, keď u nás na Slovensku sedím v porote a objaví sa nový zbor, ktorý som nepoznal a spieva dobre, lebo má šikovného mladého dirigenta, dirigentku. Veľmi ma teší, že aj napriek nepriaznivej situácii pre zborový spev u nás vznikajú nové zbory a že sú mladí ľudia, ktorí sú ochotní venovať sa zborovému dirigovaniu, aj keď za tým nie je nejaký významný finančný prospech. Tiež ma ešte teší, keď sa dostanem ku nejakej novej skladbe a je dobrá, a to že je dobrá viem oceniť nielen ja, ale aj speváci, ktorí ju chcú spievať aj napriek tomu, že je ťažká. To je veľmi dôležitá motivačná záležitosť vo fungovaní každého kvalitnejšieho speváckeho zboru. Viete v tom profesionálnom zbore je to tak, že dramaturg niečo vyberie, a ten zbor to musí zaspievať bez ohľadu na to, či sa to niekomu z nich páči. Naopak v amatérskom zbore to väčšinou chodí tak, že ľudia tam chodia preto, že ich to tam baví, čiže aj chcú spievať to, čo sa im páči. Nie vždy sa im síce ľúbi, keď im prinesiete nejakú modernú vec, ale práve to je určitá schopnosť dirigentov – že dokážu presvedčiť zbor o tom, že je to dielo naozaj dobré a tá drina pri jeho nácviku za to stojí.
_ _ _
Štefan Sedlický (1963) študoval klavír na VŠMU V Bratislave (1990 – prof. Starosta ) a neskôr aj zborové dirigovanie (1994 – prof. Hradil). Od roku 2008 je docentom na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde učí dirigovanie zboru. Je dirigentom viacerých popredných speváckych zborov Slovenska, s ktorými dosiahol mnohé úspechy doma i v zahraničí: Žilinský miešaný zbor – od r. 1989, Komorný zbor Cantica Collegium Musicum v Martine – od r. 1994, Miešaný zbor Cansona Neosolium pri FMU AU v Banskej Bystrici – od r. 2009. V roku 2002 prevzal po prof. Hradilovi vedenie a post šéfdirigenta Speváckeho zboru slovenských učiteľov. So svojimi zbormi nahral viacero CD nosičov a ako dirigent koncertoval nielen v mnohých štátoch Európy, ale aj v Thajsku či Mexiku. Ako zbormajster a dirigent pravidelne spolupracuje so Štátnym komorným orchestrom v Žiline a Trnavským komorným orchestrom pri uvádzaní veľkých vokálno-inštrumentálnych diel nielen svetových autorov, ale premiérovo uvádza takéto skladby aj z pera slovenských skladateľov (Iršai, Krška, Špilák a iní). Pravidelne pracuje ako lektor na školeniach a kurzoch pre zbormajstrov a tiež ako porotca na súťažiach doma i v zahraničí.
Autorka: Dominika Semaňáková
Foto: archív Štefana Sedlického; festival Voce Magna; archív SZSU
