Spevácky zbor Be Happy sa nedávno vrátil zo zahraničného zájazdu v Tokiu. O tom ako sa malý zbor z Púchova dostal do metropoly Japonska nám porozprávala dirigentka zboru Mária Jašurdová.
“Be Happy” je dievčenský spevácky zbor, ktorý pôsobí na Základnej umeleckej škole v Púchove. Vediem ho desiaty rok a prináša mi stále viac životných prekvapení. Spočiatku som si nevedela predstaviť, ako prekročíme prah našej školy či nášho malého mestečka. Po desiatich rokoch pôsobenia sa však odrazu vraciame z Japonska a stále tomu nemôžeme uveriť.
Náš japonský príbeh začal v belgickom Neerpelte, kam sme sa minulý rok odhodlali ísť s najstaršími žiačkami na naše prvé súťažné zahraničné skusy. V Belgicku súťažilo okolo 90 speváckych zborov z celej Európy. Boli sme šťastné, že sme sa umiestnili
v druhom pásme v neuveriteľne silnej konkurencii. O to viac nás ohromilo, keď sa pri nás po jednom festivalovom koncerte pristavil usmievavý pán, ktorý sa nám predstavil ako Yoshinori Kakinuma, pracovník z organizácie Asahi Cross Cultural Institut. Pozval nás na medzinárodný festival International Music Meeting Japan Tokio (IMMJ). Boli sme jediným zborom, ktorý si na tento festival vybral. Festival IMMJ nie je súťažným podujatím, ale festivalom pozvaných zborov a orchestrov so zámerom spoločného koncertovania, priateľských stretnutí a nadväzovania nových kontaktov. Pozvanie sme okamžite prijali. Neskôr sme si uvedomili, že sme tak trochu blázni, ledva sme nazbierali päť tisíc eur na belgický Neerpelt, ako chceme za necelý rok nazbierať viac než trojnásobok na Tokio?
Asi po pol roku vybavovania, zháňania sponzorov, intenzívneho písania s organizátormi festivalu, sme začali nadobúdať pocit, že TO NAPOKON VYJDE! A vďaka mestu a mnohým našim priaznivcom sme 9. júla na viedenskom letisku skutočne nastupovali do lietadla a o deň neskôr (miestneho času) nás na letisku Narita vítal pán Kazuo Kashiwagi s ceduľkou “BE HAPPY”. Náš zájazd sme naplánovali tak, aby sme okrem koncertovania zakúsili aj chuť Japonska a vďaka pani Nao Higano, s ktorou sa poznáme a
s ktorou sme stretli aj na koncertnom pódiu, sme doňho zakomponovali aj návštevu slovenskej ambasády. Pre pracovníkov a pozvaných hostí sme pripravili spoločný koncert, na ktorom zaspievala pani Nao niekoľko sólových piesní, časť repertoáru patrila nám a časť tvorili spoločné skladby. Koncert mal veľmi dobrý ohlas a bol pre nás tak trochu aj generálkou pred vystúpením na festivalových pódiách.
V rámci samotného festivalu sme spievali na dvoch koncertoch. Prvým oficiálnym vystúpením malo byť vystúpenie na dievčenskej Konodai school. Organizátori nás však (milo) prekvapili, keď nás na úvodnom otváracom večeri vyzvali ako jediný zbor, aby sme zaspievali ostatným účastníkom festivalu. Počas celého festivalu sme sa cítili trochu privilegovane. Všade nás vítali s mimoriadnym nadšením. Tak trochu sme sa smiali a tipovali, čím to bude: či sme v Ázii pôsobili skutočne tak exoticky, alebo sme vzbudzovali sympatie tým, že nás bolo dohromady iba dvanásť. Väčšina zúčastnených zborov mala členov viac než päťdesiat. A možno sa miestnym páčil náš netradičný imidž. Ako jediný zbor sme spievali iba aranžmány populárnej hudby, na ktoré sa so staršími dievčatami momentálne zameriavame.
Možnosť zažiť naživo vystúpenia výborných zborov z rôznych krajín sveta
je jednou z najsilnejších motivácií, prečo vycestovať na zahraničné festivaly.
Náš prvý oficiálny koncert v spomínanej Konodai school bol síce poznamenaný chorobami (dve dievčatá boli choré, pričom jedna sa kvôli zdravotnému stavu koncertu nemohla zúčastniť), napriek tomu sme zožali veľký úspech. Mali sme tiež možnosť vypočuť si špičkové výkony ostatných účastníkov festivalu, predovšetkým hostiteľského zboru Konodai girls school choir. Možnosť zažiť naživo vystúpenia výborných zborov z rôznych krajín sveta je jednou z mojich najsilnejších motivácií, prečo vycestovať na zahraničné festivaly. Ide o zážitok, ktorý sa ťažko prenáša na papier, lebo ho prežijete iba tu a teraz. Mimochodom, škola má 700 žiačok a koncertnú aulu, akú by možno závideli mnohé naše veľké fakulty. Po celý čas nás sprevádzali dve sympatické žiačky, ktoré boli veľmi ochotné a usmiate. Japonsko je krajinou slušnosti a vzájomnej úcty. Viackrát sme rozmýšľali nad tým, či je táto slušnosť záležitosťou výchovy alebo či sú Japonci prirodzene srdeční. Ja tipujem druhú možnosť (prípadne obe), ale veľakrát by som bola v našich končinách vďačná aj za tú prvú. Druhou stranou mince bol však fakt, že účasť na každom koncerte bola z našej strany platená. Preto sme sa nezúčastnili aj ďaľších koncertov: boli nad rámec nášho rozpočtu.
Hlavný koncert, na ktorom účinkovali všetky pozvané zbory a tiež orchestre, sa konal v centre Nippon Seinen-kan, ktorého súčasťou je hotel, koncertná sála a kongresové centrá. Predtým ako začal samotný koncert, sme sa zúčastnili na priateľskom stretnutí zborov, na ktorom každý povedal o sebe pár viet. Ja som sa účastníkov pýtala, či tušia aká veľká je naša krajina. Všeobecný údiv vyvolalo moje oznámenie, že Tokio je trikrát väčšie ako celé Slovensko. Pred pol šiestou sme sa presunuli do zákulisia a tešili sa na vstup na obrovské pódium. Účinkovať v tejto koncertnej sále bolo zážitkom z viacerých dôvodov: pre mňa bol fascinujúci najmä fakt, že sa jednalo o miestnosť s kapacitou 1300 miest, pričom na pódiu nebol jediný mikrofón a naše vystúpenie vrátane sólového spevu a husľového pizzicata bolo počuť aj do najvyšších radov. Človek si “nostalgicky” povzdychol, predstavujúc si domácu malú sálu divadla, v ktorej sa speváci prebrodia cez množstvo káblov na pódium, aby im napokon zvukár oznámil, že musia do mikrofónov viac kričať, ak chcú, aby ich bolo počuť, inak mu to bude pískať…
Nuž, aspoň raz sme zažili pocit, že vystúpiť na pódium a zaspievať je vlastne také jednoduché.
Po tom, ako sme si užili svojich 15 minút slávy na hlavnom koncerte, sme už sledovali ďalšie výborné vystúpenia zborov a záver koncertu patril spoločnému spevu krásnej japonskej ľudovej piesne “Furusato”, ktorú zbory spievali z hľadiska, takže znela celá sála. Na záverečnej “afterparty” sme boli opäť ako jediný zbor vybraní, aby sme niečo zaspievali ostatným. A to bolo definitívne naše posledné účinkovanie na IMMJ 2019 Tokio. S Japonskom sa nám lúčilo ťažko, jeho atmosféra a srdečnosť všetkých ľudí,
s ktorými sme sa stretli, v nás ostanú asi do konca života. Ďakujeme za túto nádhernú cestu všetkým, ktorí k nej prispeli.
Pripravila: Mária Jašurdová
Foto: Beáta Ižvoltová, Guru Travel, Púchov
